Založit novou webovou stránku nebo e-shopChci nový web

Moje príbehy :)

 

 

Prečo práve ja...?

Prečo? To nevie asi nikto.Jednoducho je to asi osud ,alebo niečo také.Jedného dňa sa panička zmyslela ,že chce psa a po roku prosíkania prišiel ten deň.Kto má nachytané veci pre psíka rok dopredu a ešte nevie akého psa bude mať? Ak myslíte na moju paničku, myslíte veľmi dobre :).

Konečne sa vyberal pes.Ale aký? Nejakého do bytu...no jasné čivava.Už boli rozhodnutí a prichystaní navštíviť prvú a blízku "chovnú stanicu".Nabalená a vysmiata moja budúca panička cupkala do auta.Keď prišli, zvonili, zvonili a zvonili.Nakoniec z okna vykukla hlava a zavolala ich do domu.Paničkin otec oznámil, že chceme dlhosrstú čivavu.Pani sa nachvíľu niekde stratila a potom doniesla v košíku dve maličké šteniatka.Celé biele s fliačikom na oku.Hneď ako ich položila  na zem zozutekali sa, panička celá natešenia ich chcela chytiť.Ale čo to...psík spravil mláčku :).Paničkin otec sa na to malé pozrel a potom aj na pani ,ktorá tam nehybne stála a dookola niečo hovorila.A povedala ,že psíky si územie značkujú ,ale fenky nie.Paničkin otec sa pozrel na paničku a povedal ,že chceme fenku.A pani povedala ,že majú ešte jednu fenku kavaliera.A paničkin otec povedal, že chceme vidieť aj tú.Pani zase niekde zmyzla.Panička bola úplne celá bez seba a chytala maličké čivavy.A nakoniec nastala tá chvíľa keď všetkým z nás čo sme tu stáli zmenila životy.Pani priniesla maličké bielo-hnedé klbko, tak to som bola ja.Panička sa otočila a nehybne tam stála a pozerala sa na mňa.Pomaly sa približovala ku mne a nakoniec ma pohladkala po hlave a povedala "Nela beriem".Bolo to krásne.Niečo som cítila aj ona.Vytvorilo sa medzi nami puto, ktoré je medzi nami dodnes.Ale na tú chvíľu nikdy nezabudne ani jedna z nás.O rok neskôr sa z paničky stala verná psíčkarka.A pochopila čo to znamená slovo PES.... 

Moja prvá operácia

Sem-tam si nejakú tú chorobu "vymyslím" a panička so mnou ide ku našej pani doktorke. Naša pani doktorka je veľmi milá. Ale ja ju teda moc nemusím. Vždy mi dá včeličku, a tá veľmi bolí. Niekedy som odvážna a predstieram, že to ani nebolelo. Už som si prežila svoje v minulosti. Boli sme u pani doktorky a panička jej ukazovala, že mi zase na nožičkách vypadáva srsť. Pani doktorka sa mi pozrela aj na zadné. Potom sa pozrela na paničku zvláštnym pohľadom a povedala "viete, že má pruh?". Panička vycapila ešte väčšie oči a povedala, že nikdy jej to nikto nepovedal. A tak to všetko začalo. Panička celý večer sedela pri počítači a študovala pruh. Písalo sa tam, že psík s ním môže žiť aj celý život, ale že to predstavuje riziko prepadnutia orgánov do otvoru na brušku a potom aj k odumretiu, a že to môže dôjsť aj k smrti. Viac už paničke hovoriť netrebalo a na druhý deň sme bežali k pani doktorke.

Dohodli sa na odber krvi, ako pred operačné vyšetrenie. A potom aj na operáciu. Panička bola úplne vystresovaná. Dohodli sa na 6.8.2011. A na krv som šla 4.8.2011. O pár dni sme prišli na krv a panička povedala, že som sa začala hárať.Pani doktorka sa ma opýtala, či som to urobila naschvál :). Zobrala mi krv. Najskôr mi oholila labku a potom mi navliekla nejaký pások, alebo čo to bolo, a potom ma pichla včeličkou. Nepiskla som ani trošku, len som sa triasla ako osika.Keď už bolo po všetkom, panička ma dala zo stola dole a ja som sa už s kňučaním brúsila dvere.Na operáciu som nemohla ísť, pretože som sa hárala a tak bol náhradný termín. Ale potom som začala pišťať a pani doktorka sa mi pozrela do krku a ja som tam mala hlieny. Pišťala som. Zase mi pichla dve injekcie a dostala som tabletky. Po niekoľkých dňoch sme sa dohodli na operácií. 17.8.2011. A nastal ten deň D.

Všetci sme boli vystresovaný. Ja som od rána nemohla jesť. O dvanástej sme sa vybrali z domu. Prišli sme do ordinácie a pani doktorka nás privítala s úsmevom. Najskôr mi pichla jednu injekciu. Bola som ospalá, ale ešte stále som sa držala na nohách. Potom som si sadla a prišla druhá injekcia a za pár minút som už bola úplne hotová. Panička tam ostala celú dobu pri mne. Keď som sa zobudila bola som už doma.Bola som v svojom pelechu s vyplazeným jazykom. Najskôr som skúsila zdvihnúť hlavu, ale bola ťažká. Konečne sa mi po pol hodine podarilo dať jazyk do pusy a zdvihnúť hlavu. Úplne som sa prebrala asi po 6 hodinách a to som už vedela chodiť. Celú dobu bola panička pri mne a zakazovala mi postaviť sa. Raz som sa aj len tak z ničoho pocikala a panička volala celá vyplašená pani doktorke. A ona jej povedala, že je to normálne.Po 6 hodinách som dostala pár granulí. Hmm... v tej chvíli boli výborné a ja som jedla jednu za druhou. Trošku som sa napila. Keď som už vedela celkom normálne chodiť, panička ma zobrala na záhradu vycikať sa. Druhý deň, bol úplne normálny. Zase sme sa vydali ku pani doktorke na kontrolu. Išli sme veľmi pomaličky a došli sme tam po 2 hodinách. Pozrela sa mi na ranku a povedala, že sa krásne suší a zase mi dala lieky...

.

 

 

TOPlist